Ako získať mincu Ľ. Štúra?  

V dnešnej dobe si pripomíname výročie narodenia Ľudovíta Štúra, preto by bolo dobré pripomenúť kto to vlastne bol ten Štúr. 

Ľudovít Štúr nadobudol kvalitné vzdelanie, v ktorom sa spájali vedomosti s hodnotami hlásanými modernými ideovými smermi. Pred pohodlím súkromia uprednostnil službu vyššiemu celku – emancipácii a slobode svojho národa, modernejšej a spravodlivejšej spoločnosti. Tejto vízii zasvätil celý svoj život a zapálil za ňu aj mladú generáciu vzdelancov, ktorá dostala pomenovanie štúrovci. Táto výnimočná generácia sa postavila do čela slovenského národného hnutia v kritických momentoch európskych dejín, počas ktorých medzi sebou súperili ideály slobody a  spravodlivosti so sociálnym a národným sebectvom silných. Dokázala prenášať Štúrove idey do slovenských regiónov a spochybniť maďarizačné ambície. Slovenskej spoločnosti a  národnej svojbytnosti Slovákov dala silné impulzy, ktoré sa už nedali zmazať, naopak stali sa východiskom ich modernizácie a emancipácie.

Ľudovít Štúr patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenského národného života, kultúry a politiky v 19. storočí. Narodil sa 28. októbra 1815 v Uhrovci. Študoval na gymnáziu v Győri, na lýceu v Bratislave a v rokoch 1838 – 1840 na univerzite v  Halle. Pôsobil ako pedagóg na Katedre reči a  literatúry československej na evanjelickom lýceu v  Bratislave. Po nútenom odchode z  tohto postu kvôli obhajovaniu slovenskej národnej svojbytnosti bol publicistom, neskôr redaktorom a  vydavateľom Slovenských národných novín. Od roku 1851 žil v  Modre, kde 12.  januára 1856 zomrel. Ľudovít Štúr bol všestrannou osobnosťou – jazykovedec, novinár, básnik, literárny kritik, historik, etnograf, estetik, pedagóg, politik. Prejavil sa ako inšpirátor, teoretik a organizátor spoločenského a politického života Slovákov. Bol hlavným kodifikátorom súčasného slovenského spisovného jazyka, vydal dve základné jazykovedné práce – Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Nauka reči slovenskej. Vďaka tomu sa nevídane rozvinula umelecká literatúra, tlač, divadlo, historické práce a utvorili sa podmienky na upevnenie národnej jednoty Slovákov. Vytvoril príťažlivý koncept svojbytného slovenského národa a stanovil strategické nástroje na jeho upevňovanie. Z jeho okruhu vychádzali podnety na posilňovanie organizačných základov národného hnutia (spolok Tatrín, študentské spolky, regionálne vzdelávacie spolky). Bol tiež hlavným organizátorom zjednotenia konfesionálne roztrieštenej inteligencie. Keďže hnutie nemalo k dispozícii mocenské ani finančné nástroje, Štúr ho orientoval tak, aby sa kládli základy kultúrnej a politickej emancipácie slovenského národa cestou zdola. Tomuto cieľu slúžili aj prvé slovenské politické noviny, ktoré založil a  viedol – Slovenskje národňje novini a ich príloha Orol Tatránski. Tie sa stali hlavným komunikačným nástrojom národného hnutia. V  súlade s  jeho očakávaniami si národné hnutie začalo utvárať zázemie v  časti slovenskej verejnosti, najmä medzi inteligenciou, nižšími strednými vrstvami a  zemanmi, ktoré Štúr považoval za jadro moderného slovenského národa. Od začiatku štyridsiatych  rokov Štúr obohacoval národné hnutie o  politický rozmer. Vystupoval proti koncepcii maďarskej liberálno šľachtickej opozície, ktorá presadzovala zmenu Uhorska z multietnického na maďarský národný štát a obhajoval zásadu rovnoprávnosti a  slobody jeho národov. Stal sa hlavnou osobnosťou formovania slovenskej národnej politiky, ktorej prvým verejným vystúpením bol prosbopis z roku 1842. Slováci s ním prvýkrát predstúpili pred panovníka. Aj v  tejto oblasti politického programu sa prejavil ako humanista, demokrat a sociálny reformátor. Realisticky prispôsoboval moderné západoeurópske koncepty spoločnosti slovenským pomerom a  možnostiam. Predostrel obraz slovenskej spoločnosti založenej na rovnoprávnosti ľudí pred zákonom. Požadoval likvidáciu stavovských privilégií, odstránenie poddanstva, priznanie občianskych práv neprivilegovaným vrstvám, reformu súdnictva, skvalitnenie školstva a modernizáciu hospodárstva. Žiadal slovenské školstvo, používanie slovenčiny na nižších úradoch a zastavenie hrozieb maďarizácie. Na prelome rokov 1847/48 vystúpil so svojím programom na uhorskom sneme. Ako vôbec prvý poslanec sa na jeho pôde vyslovil za priznanie národných práv Slovákom. Počas revolúcie v  rokoch 1848/49 spolu s  Jozefom Miloslavom Hurbanom predstavovali hlavné osobnosti slovenského politického a  vojenského zápasu za uznanie práv Slovákov. Podieľal sa na zostavení Žiadostí slovenského národa, požadujúcich všeobecné volebné právo a  autonómne postavenie Slovenska v  Uhorsku. Bol členom Slovenskej národnej rady a v jej mene vyhlásil 19.  9.  1848 politickú nezávislosť Slová- kov od uhorsko-maďarskej moci. O  presadenie základov slovenskej štátnosti – v  podobe korunnej krajiny podliehajúcej priamo centrálnym úradom vo Viedni – sa angažoval počas celého roka 1849. Po revolúcii už nemohol verejne vystupovať. Sklamanie z  jej výsledkov sa odrazilo v  zmene jeho geopolitických názorov. Svoje silné slovanské cítenie zmenil na politický panslavizmus. Budúcnosť Slovanov a  Slovákov prestal spájať s  Uhorskom a  habsburskou monarchiou, veril v ich štátne spojenie s Ruskom, ktoré sa však malo reformovať. Každí z nás Slovákov by mal vlastniť mincu s týmto výnimočným človekom.

28.10.2015 - Jozef Chabreček