Tlačenie peňazí a výhody zlata.  

Ako by slávny ekonóm štrukturoval svoje investičné portfólio dnes?

„Stále sa viac a viac spolieham pri riešení problémov na neviditeľnú ruku, ktorú som sa pred 20 rokmi snažil odstrániť z ekonomického myslenia“ - John Maynard Keynes, 1946

Takto sa priznal John Maynard Keynes pred Henrym Clayom, členom poradného výboru Bank of England, v roku 1946. O 10 dní neskôr zomrel. To bolo v rozpore s jeho názormi, z mimoriadneho ekonomického intervencionistu sa stal zástanca takzv. teórií „laissez faire“  od Adama Smitha. („nechajte podnikaniu voľný priebeh“). O 25 rokov neskôr, Richard Nixon pozastavil konvertibilitu dolára, zrušil Brettonwoodský menový systém, ktorého bol Keynes hlavným architektom, a dovolil uviesť meny a zlato voľne do obehu. Vznikol systém známy ako  „fiat Money“. Radikálne odlišný od Keynesovho systému, ktorý vznikol po Druhej Svetovej vojne, Richard Nixon pri jeho spustení vyhlásil že „ Všetci sme teraz Keynesiovci“. Ktovie, čo by si Keynes o tomto vyhlásení pomyslel. To, čo sa napokon stalo „Keynesiovskou ekonomikou“ v nasledujúcich rokoch, malo len veľmi málo spoločné s pôvodnými víziami najuznávanejšieho ekonóma 20. Storočia. Nezodpovedný po-Brettonwoodský systém dosiahol svoj zenit po konci krízy v roku 2008. To bolo spôsobené Federálnym predsedom Benom Bernanke, ktorý priamo monetizoval vládny dlh vo výške biliónov dolárov, aby vypomohol neopraviteľnému finančnému sektoru, a tým spôsobil, že ukladanie peňazí v bankách bola už len hudba minulosti. Keď Keynes odsudzoval znehodnocovanie meny, toto bolo presne to, čo mal na mysli. Následne, centrálni bankári nasledovali Bernankeho príklad. A tak sme skončili ďaleko od laissez-faire ekonómie, s ktorou Keynes súhlasil ku koncu svojho života, skončili sme pri úplnom opaku. Príkazová ekonomika, riadená štátom a poháňaná „dobročinnými“ tlačiarňami na peniaze svetových centrálnych bánk. Dnešná svetová ekonómia pláva na mori papierových bankoviek, ktoré nie sú kryté ničím okrem sľubov vlád, ktoré ich vydali, a s minimálnymi možnosťami niečo zmeniť, okrem samozrejme pokračovania v rovnakom konaní – tlačiť viac peňazí. Znehodnocovanie meny už nie je niečo, čo sa skrýva v tieni politík svetových bánk, ale predvádza sa to pred všetkými na svetových trhoch. Naopak, krajiny sa predbiehajú, ktorá dokáže znehodnotiť svoju menu skôr. Ako povedal Richard Russell, nedávno zosnulý kritik centrálnych bánk, mantrou sa stalo „Inflácia alebo smrť!“  

Keynes by kupoval zlato ostošesť!!!

Ako by Keynes, známy svojími odvážnymi investičnými radami pre štátnikov, reagoval na takéto udalosti vo vlastnom investičnom portfóliu? Richard Hurowitz, vydavateľ Octavian report, popisuje v denníku Wall Street Journal svoj zaujímavý pohľad:

„Keynes chápal, že bezpečné peniaze a stabilné výmenné kurzy boli potrebné na svetovú prosperitu a mier. Napriek verejnej mienke, on veril že znehodnocovanie mien bolo väčšinou kontraproduktívne, a že výhody boli väčšinou zatienené domácimi výdavkami a podkopovávaním štátnej autority. ‘Neexistuje chúlostivejší, ani istejší spôsob rozvrátenia zavedených základov spoločnosti ako znehodnotenie meny,’ Keynes povedal v 1919. Konzistentne presadzoval svoj názor, že poriadna mena bola kritická pre fungujúcu voľnú ekonomiku. Rozumel, že takáto mena by vyprodukovala oveľa väčšie bohatstvo ako nekonečný a chybný cyklus improvizovaných znehodnocovaní, aký dnes pozorujeme globálne.

Ak by Keynes dnes žil, pravdepodobne by sa hádal spolu s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou za monetárnu disciplínu a návrat k vyrovnanejšiemu medzinárodnému systému. Nepochybne by ale novodobí Keynesiovci považovali jeho znepokojenia za beznádejne zastarané.

Keynes bol síce ekonomický teoretik, ale bol aj objektívny trhový analytik, a vášnivý angažovaný špekulátor, či už na vlastný účet alebo pre Cambridgeskú univerzitu. Ak by zvážil dnešné ekonomické vyhliadky takmer nulových úrokových sadzieb a kvantitatívneho uvoľňovania, je jasné, že by kupoval zlato ostošesť, a nezáležalo by na to, čo by si jeho učenci o ňom mysleli.

Ekonomické dôsledky inflacionizmu

Tí, ktorí čítajú tento web pravidelne, určite spoznajú Keynesove výroky o nebezpečenstvách znehodnocovania mien. Keynes prvýkrát vyslovil tieto slová ako mladý muž vo svojej knihe The Economic Consequences of Peace (Ekonomické dôsledky mieru) vydanej v roku 1919 – spis vydaný po Prvej Svetovej Vojne. Argumentoval svoj názor o zhovievavosti k porazenému Nemecku a jeho spojencom, ale taktiež varoval pred tým, čo on volal „hrozba inflacionizmu“ v porazených krajinách strednej Európy.

Celý Keynesov výrok:

„Pokračujúcim procesom inflácie dokážu vlády, potajomky a nepozorovane, skonfiškovať dôležité časti bohatstva svojich občanov. Týmto svojvoľným konfiškovaním ochudobňujú mnohých, ale niektorých aj obohacujú. Toto preskupovanie bohatstva zaráža nie len svojou bezpečnosťou, ale aj spravodlivosťou rozdelenia existujúceho bohatstva.

Tí, ktorým tento systém prinesie neočakávané bohatstvo, ďaleko nad ich očakávania alebo túžby, sa stávajú „zbohatlíkmi“ a terčami nenávisti buržoázie aj proletariátu, ktorých inflacionizmus ochudobnil. Ako inflácia postupuje a reálna hodnota meny divoko kolíše z mesiaca na mesiac, všetky permanentné vzťahy medzi dlžníkmi a veriteľmi, ktorí tvorili základy kapitalizmu, sa stanú tak neusporiadanými, až sa stávajú nezmyselnými; a proces získavania bohatstva sa degeneruje na hazardovanie a šťastie ako v lotérii.
Lenin mal určite pravdu. Neexistuje rafinovanejší a istejší spôsob zvrátenia základov spoločnosti, ako znehodnotenie meny. Proces, ktorý zapája všetky skryté sily ekonomických zákonov na stranu deštrukcie, a robí to takým spôsobom, že ani z milióna ľudí by to žiadny neodhalil.“

Určite neujde pozornému oku čitateľa, že Keynesov opis procesu inflácie sedí dnešným sociálnym a ekonomický okolnostiam. Či už vyspelé ekonomické systémy prejdú od inflácie aktív k rýchlemu rastu cien alebo nie, to je zatiaľ neznáme, ale nemali by sme prehliadať, že pôda bola pripravená a semená zasiate. V roku 1919, keď Keynes napísal tieto slová, tlačenie peňazí v Nemecku, na ktoré sa on sústredil, ešte neprodukovalo infláciu. V skutočnosti, Nemecká ekonomika zažila defláciu v období rokov 1920-1921 (Pozrite si tabuľku nižšie). Nakoniec mal ale Keynes pravdu. Do roku 1922 bola nemecká ekonomika zasiahnutá hyperinfláciou nečakane a veľmi silno.

Verím, že Hurowitz má pravdu ohľadne Keynesa a zlata. Určite by chápal nebezpečenstvo vlka klopajúceho na dvere a prispôsobil by sa tou – tak vo svojich osobných financiách, ako aj v radení vládam. Alan Greenspan, bývalý predseda Federálnej rezervy USA, v októbri 2014 povedal: „Zlato je dobrá vec, kde uložiť svoje peniaze, ak berieme do úvahy jeho hodnotu ako menu mimo dosahu vládnych politikov“.

Sir Peter Tapsell povedal r. 1999 pred Britským Parlamentom kvôli nesúhlasu s odpredajom Britského zlata toto: „Zlato a jeho kvality, ktoré ho robia takým výnimočným, skoro až mystickým, sú hlave v zmysle jeho univerzálnosti, večnosti a takmer nezničiteľnosti.

Minister so mnou bude taktiež súhlasiť, že je tiež krásne na pohľad. Jeden z najznámejších sloganov všetkých čias je „Taký dobrý ako zlato“ („As good as gold“). Vedci možno vedia naklonovať ovce, a čoskoro to možno bude možné tiež s ľuďmi, ale stále sú ďaleko od toho, aby sme vedeli naklonovať zlato, aj keď sa o to snažia už viac ako 10 000 rokov. Kancelár si možno myslí, že objavil novú robotnícku verziu Kameňa Mudrcov, ale jeho doláre, yeny ani eurá sa nebudú vždy ligotať v búrke a nikdy si ich nebudeme mýliť so zlatom.“

„Kapitalizmus skončí kvôli obrovskému dlhu, ktorý práve vzniká. To spôsobí obrovskú infláciu, ktorá zničí každú menu. Jedinou nezničiteľnou menou je zlato. Keď si toto investori uvedomia, máme predpoklady k najväčšiemu býčiemu trhu so zlatom, aký sme kedy zažili.“

- Richard Russel, listy z Dow Theory (Russel zomrel koncom Novembra vo veku 91 rokov. Toto je jeho finálne pozorovanie o zlate, vydané v King World News)

Nie, čísla ktoré vidíte, nie sú chybné. Na vrchole hyperinflácie Nemeckej Weimarskej republiky, zlato malo cenu 118,23 miliardy mariek za uncu. V roku 1918 bola hodnota zlata  87 mariek za uncu. Veľkoobchodná cena stúpla z 2,34 na 725,7 miliardy indexových bodov v priebehu 5 rokov.  Na vrchole inflácie, ceny stúpali dvojnásobne aj každé dva dni – takmer nemerateľná miera inflácie. Životné sporenia jednotlivcov nestačili na kúpenie si novín. Ako vidno v grafe, tí ktorí premenili svoje marky na zlato v skorom štádiu procesu, boli schopní udržať si svoje sporenia. Tí, ktorí tak neurobili, boli vydaní napospas deštruktívnej sile hyperinflácie.

Preložil: Michal Mráz

Zdroj: USAGold

 

20.1.2016 - Jozef Chabreček