Konečne doma! Nemci stiahli zlato zo sveta.  

Všetko, čo sa leskne, je na novej výstave v nemeckej centrálnej banke (Budesbanke) určite zlatom. S týmto sprístupnením príchádza potom, ako sa obavili špekulácie skeptikov, ktorí boli presvedčení, že masívne rezervy drahého kovu nemeckého národa nie sú v krajine. Najväčšia ekonomika a exportná elektráreň Európy má po Spojených štátoch druhé najväčšie rezervy zlata na svete, avšak po celé desaťročia sa takmer žiadne z približne 3 400 ton žltého kovu (ktoré je v súčasnosti v hodnote 117 miliárd eur) na nemeckej pôde neobjavilo. Aby sa zlato ochránilo pred možnou sovietskou inváziou počas studenej vojny, ako aj z iných historických dôvodov, zliatky boli uložené v trezoroch centrálnych bánk v New Yorku, Londýne a Paríži. Rastúci tlak verejnosti, však podnietil Centrálnu banku Nemecka (Bundesbank), aby priniesla polovicu svojich rezerv domov, čo sa v minulom roku uskutočnilo prostredníctvom série zásielok, pochádzajúcich z Federálneho rezervného systému, Centrálnej Banky Anglicka a Centrálnej banky Francúzska. Zlaté drahokamy sú v súčasnosti držané pod zámkom a kľúčom na tajnom mieste v suteréne banky vo Frankfurte – s výnimkou ôsmich zlatých cihiel, ktoré sú vystavené v jej múzeu peňazí ako súčasť výstavy “Zlaté poklady Nemeckej Bundesbanky”, ktorá potrvá do septembra. Člen predstavenstva Bundesbanky Carl-Ludwig Thiele, ktorý stál vedľa žiarivých 12-kilov vážiacich zlatých tehál v sklenených vitrínach, poznamenal: “Robíme to preto, aby sme občanom ukázali, že máme svoje zlato doma, čím chceme preukázať transparentnosť.” “Ak chceme dôveru občanov v Centrálnu banku Nemecka (Bundesbanku) ako inštitúciu a v jej rezervy, jedine ako sa Nám tomôže podariť je len transparentnosťou.”  Banka pripisuje úsilie o repatriáciu zlata do veľkej miery zmenenému geopolitickému kontextu. Niektorí uvádzajú, že skutočný impulz pochádza z kritiky politikov a verejnosti, ktoré je v posledných rokoch aktívna a veľa z nich sa nahlas pýtala, či náhodou Bundesbank neudržiava až príliš veľa svojho národného bohatstva v zahraničí. Čelili sme naozajstnej kríze, keďže Eurozónu zasiahla dlhová kríza, ktorá zvýšila dopyt investorov po bezpečných aktívach ako je zlato. Medzi najhlasnejších kritikov patril euroskeptik Peter Boehringer, ktorý je aktuálne členom parlamentu pre krajnú pravicovú stranu AfD, ktorá spustila kampaň “Prineste naše zlato domov”, čo viedlo k rozsiahlej pozornosti médií. Thiele poznamenal: “Najmä počas rokov finančnej a štátnej dlhovej krízy bola Centrálna Banka Nemecka konfrontovaná s túžbou po podrobných informáciách o jej rezervách v zlate.” “Dokonca to išlo tak ďaleko, že niektorí spochybňovali skutočnosť, či zlato na domácej pôde ale aj v zahraničí bolo skutočné.” V roku 2013 Bundesbanka predstavila plán na to, aby priniesla polovicu svojich 270 000 prútov zlata. V očiach 63-ročného Bernharda Loederbuscheho – jedného z návštevníkov v múzeu, sa jedná o správne rozhodnutie. Bývalý bankár pre agentúru AFP poznamenal: “Ak niečo vlastníte, mali by ste to mať doma. Ak v zahraničí vypukne konflikt, zistíme že naše zlato je preč.”  Dnes je vo Frankfurte držaných 1 710 ton zlata, pričom v New Yorku zostáva viac ako 1200 ton a okolo 430 ton je v Londýne. Bundesbanka minulý rok priniesla poslednú časť zo svojich zásob uložených v Paríži, keď poznamenala, že vzhľadom na to, že obidve krajiny zdieľajú euro, zlato vo francúzskych trezoroch má pre Nemecka v čase krízy slabé opodstatnenie, keďže kov sa bude musieť rýchlo premeniť na likviditu. Bankové úrady však tvrdia, že zvyšok nemeckých pokladov v zahraničí má zmysel, keďže Fed je domovom pre rezervnú menu číslo jedna a Londýn je popredným svetovým obchodným centrom zlata. Nemecko, ktoré po druhej svetovej vojne nemalo žiadne zlato, svoje bohatstvo nahromadilo v povojnových rokoch známych pod názvom “ekonomický zázrak”, keď jeho krajina s ďalšími národmi dosahovala veľké obchodné prebytky. Podľa systému Bretton Woods, ktorý krajinám umožnil premeniť prebytky do zlata s fixnou sadzbou 35 dolárov za uncu, viedol k vytvoreniu obrovských zásob zlata. Americký prezident Richard Nixon tento systém opustil v roku 1971, keď hodnota amerického dolára voči žltému kovu klesla. Bundesbanka poznamenala: “Zatiaľ čo zlato v súčanosti už nie je pre finančný systém tak dôležité ako kedysi, avšak zostáva “kotvou stability”, čo predstavuje konečný bezpečný prístav v neistých časoch.” Pre Nemcov, ktorých národné vedomie je ešte stále zjazvené hyperinfláciou Weimarskej republiky v dvadsiatych rokoch 20. storočia, je hmatateľnosť zlata kľúčom k jej trvalému pocitu stability. Loederbusch povedal, že možnosť vidieť zlato zblízka je naozaj “pôsobivé”. Nakoniec dodal: “Zosobňuje všetko: peniaze, moc, chamtivosť, za čo boli ľudia zabití, za čo bojovali, zlato je fascinujúce.”

Zdroj: BBC, Reuters

26.4.2018 - Jozef Chabreček